Život!
26. 4. 2011
Cítim.Vidím.Počujem.Veci za ktoré som vdačná asi nikdy všetky nevymenujem.Prechádzky po lúčkach, rozprávanie na potulkách.Zážitky ktoré človek nikdy za nič nevymení.Skúsenosti ktoré nám život dal sú nad všetok boží dar.Bolesť, strata, bezmocnosť, aj to všetko človek cíti.No vždy treba dalej ísť, kráčať a kráčať a nikdy nespomaliť a neobhliadať sa.
Kiež by to šlo, nadýchnuť sa s plných pľúc.Ziť a necítiť..netrpieť.Lenže nejde to, život nám dáva rany pod pás vždy ak na to má príležitosť.Cloveku je s toho nanič, nevládze, nechce vládať.Ale až potom si vlastne uvedomí že len ak cíti bolesť vie že ešte žije.Musí ísť dalej.
Prechádzala som sa po parku a načúvala prírode.Vnímala, cítila, všetku tu lásku z okolitej prírody.Kvetov, stromov či zamilovaných párikoch pomaly prechádzajúcich sa.Dýchala som, zhlboka až do nôh.Len dýchala a vnímala.Nič viac som nikdy nechcela len dýchať a cítiť.Cítiť lásku, krásu......
Lenže človeku niekedy nie je dožičené to čo chce mať, nemôžeme mať všetko.Ja som vdačná hlavne za jendu vec, tú ktora zmenila môj hlúpy sen. Tá vec ktorá na mňa padla z nebies, zmenila môj život.Predtým som necítila, nevidela, nedýchala.Len kráčala a nesledovala.Všetko mi bolo jedno, ved čo ma potom že niekto nemá peniaze, ja ich mám dosť.Co ma potom že niekto nemá rodinu, ved ja ich mám...čo ma do ostatných.... nič, myslela som si.No potom to však prišlo, tak náhle a ja som zmenila názor.Svet zrazu začal dávať zmysel, farby boli pestrejšie a srdce rozumnejšie. Až vtedy som zistila kto vlastne som a čím chcem byť.Ze takto už dalej nechcem žiť.Chcem len cítiť, vidieť a počuť....nič viac.
"Ahoj Júlia ako sa máš?"zastavila sa ku mne na chvíľu reči Simona, spolužiačka so strednej.
"Zijem Simi, dá sa to."pokúsila som sa o úsmev."A ty ako?"
"Dobre moja, ááách to som rada že ti je fajn.Bála som sa o teba."s ustarostenou tvárou sa na mňa dívala.Nie, tak toto neznášam, ak sa ľudia na mňa takto dívajú.
"Nechajme to.Zastav sa dnes u mňa, porozprávame sa."
"S radosťou Juli. Vidíme sa."pobozkala ma na líce a od cupitala preč.Co najdalej odo mňa, len nech ide.Neznášam ľútosť, len tú nie.Musela som ju však pozvať k sebe.Nechcem tento večer stráviť sama.To zas nie.Potrebujem mať niekoho pri sebe.......
Zamierila som von s parku.Idem na zmrzlinu.Co že je december.Je mi to jedno, mám na ňu chuť tak si ju dožičím.Ktovie či ju ešte niekedy ochutnám, pravdepodobne nie.A ja zmrzlinu zbožňujem, čokoládovú.Ano, žiť naplno, len to v týchto dňoch chcem.Vnímať to čo je okolo mňa aby som to mohla niekomu tam hore povedať.Ked tam o chvíľu prídem.Zostáva mi 10 dní možno menej možno viac a čo potom....jednoducho...
Zomriem!
Komentáře
Přehled komentářů
asi to tak bude....len s nad tím nebudem zamyšlať a bude to okej =)
=)
(jajús, 26. 4. 2011 18:00)alee....to si mylsis len týý...aj ja si to mylsim ked kreslim.... to su iba take divné pocity....to poznam... :)
:)
(IKa, 26. 4. 2011 17:57)dakujem sice nemyslim..:) čím dalej tím viac som nespkojna so svojou tvorbou ..:DD
:)
(IKa, 26. 4. 2011 18:03)