Modrá
„Áno.“
„Áno?“ Chlap stojaci predo mnou zhúžval svoju tvár do nespoznateľnej grimasy.
„Áno. Ste hluchý?“ Sedela som na stoličke, uprostred bielej izby medzi štyrmi stenami. Hlavu som mala v záklone a snažila som sa rozoznávať jemné jamky na stene na do mnou.
„Ste si istá?“ Ten snáď neprestane. Na spánky mi tlačilo neznáme teleso a pľúca mi zvieral pocit úzkosti. S tohto všetkého človeku preskočí. Bielo. Všade je len bielo, nenájdete ti inú farbu aj keby ste po nej hodiny pátrali. Robia to naschvál, snažia sa vás zruinovať. Podlomiť vám kolena, týmito sprostými často sa opakujúcimi otázkami. Snažia sa vás priviesť do rozpakov a v devedesiatich percentách sa im to aj darí.
Rozosmiala som sa. Miestnosťou sa ozýval môj hysterický smiech.
„Sústreďte sa. Musíte sa tam chcieť vrátiť, inak to nepôjde.“ Hovoril stále rozvážnym hlasom, ale ta tvár. Prečo na mňa strúha tie grimasy? Chcem odtiaľto vypadnúť, zmiznúť. Určite sa nemienim zamýšľať nad jeho primitívnymi otázkami. Vraj vrátiť sa? Kam sa mam vrátiť?
„Choďte do riti.“ Smiala som sa. Výraz na jeho tvári bol čoraz viac smiešnejší. Hnedé očí, sa mu postupne zmenili na plamene a biela tvár nabrala hnedastú farbu. S úst sa mu začínali vydierať rôzne zvuky, neznamenajúce nič dobre. Uchvátil ma pocit bezmocnosti. Prepadla ma zúrivosť.
„Musíte sa sústrediť, na moje slová. Vráťte sa do minulosti.“
Vybuchla som. Postavila som sa zo stoličky a snažila sa ho zahnať k dverám. Len nech už vypadne. Necítila som nič len rýchli tok mojej krvi, a bolesť tlačúcu mi na spánky, čo kázala mi vyhnať ho čo najďalej. Zahnať zlo, z tohto miesta. Nepatrí sem.
Rozpažil ruky a pomaly sa poberal na odchod. Cúval maličkými krokmi. Celý čas na mňa upieral zrak. Vedela som čo chce, podpáliť ma pohľadom. Upáliť ma zaživa, aby som trpela. Zlo nechce nič viac, len ničiť, plameňmi, čiernotou prebodať vás na kúsky.
„Zmizni,“ zasyčala som.
V tom zrobil niečo čo neurobil dlho nik pred ním. Natiahol ku mne ruku a letmo mi prešiel končekmi prstov po uslzenej tvári. „Spomeň si,“ zašepkal a privrel za sebou dvere.
Zvliekla som sa na zem, prsty si pritláčajúc na spánky, snažiac sa vyhnať bolesť čo mi v nich pulzovala. Bielo, bielo, nič iné. Privrela som oči a snažila sa nezrobiť to čo mi kázalo zlo.
**
„Tak pod Naty,“ usmial sa na mňa Adam.
„Idem miláčik,“ zobrala som do rúk posledný tanier s chlebíčkami a prisadla si k nemu na deku.
Daroval mi letmý bozk na líce. A pohladil mi končekmi prstov moju usmiatu tvár.
Rozosmiala som sa. „Ako môžeš byť taká šteklivá?“
„Myslíš, že to bude mať po mne?“ Zadívala som sa na svoje mierne vypuklé bruško, vyčnievajúce spod bielej blúzky.
„To dúfam. Len nech je celé po tebe a bude dokonalé.“ Ľahol si na deku a hlavou sa oprel o moje brucho.
Prehrabla som mu rukou blonďavé vlasy. „Počujem ho,“ zašeptal.
„Som len v 9. týždni, ešte ho nemôžeš počuť,“ pousmiala som sa. Vždy mi vedel vyčariť úsmev na tvári, stačil mu na to len jeden dotyk, či jedno slovo.
„Chceš sa hádať? Počujem ho, je to predsa moje dieťa. Však bábo? My máme vždy pravdu,“ rukou mi hladil bruško a usmieval sa.
„Nie, nehádam sa. Nad vami dvomi nevyhrám.“
Dívala som sa na modrú oblohu, nad našimi hlavami a snažila sa nájsť aspoň jeden mráčik. Bezvýsledne, všetko bolo dokonalé.
„Musíš ísť zajtra do práce?“
„Vieš že áno, šéf ma potrebuje na ten prípad,“ zahundral, „budem sa snažiť prísť čím skôr.“
Povzdychla som si „Mal by si tu prácu nechať, je to nebezpečné.“
„Veď som nepriestrelní, zabudla si?“ sadol si oproti mne s jemným úsmevom.
„Somár. Myslím to vážne.“ Zaprela som sa rukami o jeho hruď.
„Aj ja, smrteľne vážne,“ rozosmial sa a zvalil ma na deku. Ľahol si vedľa mňa a spolu sme sa dívali na oblohu bez jediného mráčika.
**
Zo spánku ma prebudil zvuk otvárajúcich sa dverí. Odstúpila som s ich blízkosti a zaliezla som do najvzdialenejšieho roha tejto miestnosti.
Opäť ten muž, ten ktorý sa pri mne zastaví každý deň a snaží sa mi vytĺcť niečo s hlavy. Akoby netušil, že je tam prázdno. Zostalo len pár bezvýznamných spomienok.
Sadol si na zem rovno oproti mne a díval sa mi do očí. „Spýtam sa vás to znova..“ začal.
„Nie,“ skríkla som, „zmiznite.“ prerušila som ho uprostred vety. Rukami som si zvierala hlavu a snažila sa prestať myslieť. Len sa nepoddať zlu. Nedovoliť mu aby vám preniklo do mysle, to je to najdôležitejšie. Nezrobiť to čo chce. Lebo ak ho poslúchnete, stane sa to čo nechcete...niečo čo zmení všetko...
„Nechcem vám ublížiť. Verte mi.“ Ruka mu opäť mierila k mojej tvári.
Rýchlo som sa postavila. „Zmiznite!“ zrevala som.
Povzdychol si a postavil sa na nohy. Bohužiaľ ďalej neurobil nič, nenamieril si to k dverám.
„Spomenuli ste si,“ skonštatoval, “povedzte mi to.“ Jedným očkom som sa na neho zahľadela. Pokojne mi hľadel do tváre.
V izbe opäť prevládal môj smiech. “Áno, hovorím vám to stále, áno.“
„Tak mi to opíšte, ako sa to stalo?“ preniesol si ku mne stoličku a usadil sa na ňu. Rukami si podopieral tvár a hľadel na mňa s hnedými očami. S napätím som čakala kedy sa to znova začne. No nevypuklo to, jeho oči nezmenili farbu a tvár mu stále ladila zo stenami tejto izby.
„Von,“ pošepla som.
„Chcete ísť von?“ úporne sa na mňa díval. Prikývla som.
„A von mi to poviete?“
Mlčala som. Jediné čo som v tejto chvíli chcela bolo nemyslieť, a výsť von. Vidieť konečne inú farbu ako su steny tejto izby. Vidieť nebo a možno tam, pri pohľade naň spomenúť si.
„Tak dobre, poďte.“ Postavil sa a načiahol ku mne ruku. Bez problémov som sa postavila a vyrazila ku dverám, ktorých prach som neprekročila už dlhší čas.
Pomalými krokmi sme sa vliekli pomedzi úzke chodby. Všetko bolo biele. Každá jedna stena, každá osoba ktorú som tu stretla mala biely plášť. Až na muža ktorý práve kráčal so mnou. Bol v obleku, vyzeral slušne. Slušne na zlo, ktoré sa zo mňa snaží vypáčiť niečo čo by malo ostať utajené.
Pár ľudí v bielych plášťoch na nás skúmavo hľadelo, vedela som, že im sa to nepáči. Boja sa, že utečiem. Utečiem? Kam? Nemám kam ujsť. Zlo ma dostane všade, kde budem. Je nemožné zbaviť sa ho.
Zbadala som dvere cez ktoré presvitali jemné slnečné lúče. Oslepili ma. Zostala som stáť.
„Idete?“ Chlap v obleku na mňa podozrievavo zaškúlil. Pootvoril vchodové dvere a mňa zasiahol ďalší slnečný lúč. Opatrne som mu šla naproti. Zostával mi už len jediní krok a budem von. Prekročila som prach dvier. Zahľadela som sa na oblohu. Bola modrá, čisto modrá. Nebolo na nej ani jedného mráčika. Usmiala som sa. V tom ma prebodol tok spomienok.
**
Otvorila som dvere do domu. „Miláčik som doma,“ zvolala som. Vošla som do kuchyne, bola prázdna. Pozrela som na hodinku čo visela nad dverami. Pol siedmej. Dom by o takomto čase už nemal zívať prázdnotou. Skočila som si len na malý nákup, bola som zohnať niečo pre bábo, ktoré sa chystá prísť na tento svet. „Adam?“ ozvala som sa znova. Ticho.
Opatrne som vyšla po schodoch a vošla do spálne. Dvere boli mierne odchýlene. Spravila som posledný krok a obklopila ma modrá farba tejto izby. Až na zem. Bola červená. Koberec zdobila krvavo červená farba. Sledovala som jej tok, až som došla k jej strojcovi. Na zemi ležal Adam, mal však jednu chybu. Nie on bol dokonalý. Mal pravdu jeho duša je nepriestrelná. To len jeho telo, to ono malo v sebe jednu dierku. S brucha sa mu stále rinula krv. Pristúpila som bližšie a snažila sa nahmatať mu tep. Bezvýsledne. Zobrala som mu jeho už odumretú ruku a priložila si ju na brucho. V tom som to zacítila. Mierne kopnutie od tvora ktorý sa vo mne vyvíjal. Bolo to prvý a posledný krát, čo sa dotkol svojho otca.
**
Sedela som na lavičke uprostred parku, muž v obleku na mňa skúmavo hľadel. „Už si spomínate?“
Zadívala som sa na oblohu a naďalej mlčala. Modrastá, to je ta najkrajšia farba. Na celej zemi. Odrazu som všetko začala vnímať inak. Nebol to len obyčajný muž v obleku, čo sa práve na mňa díval. Nie, nebolo to zlo, čo obklopovalo ma. Bol to policajt, na sebe mal policajnú uniformu, a zrejem sa snažil len robiť svoju prácu. V jeho očiach som zbadala ľútosť, nie zlobu ale ľútosť. Chytila som sa svojho vypuklého bruška. Bábo ma zasiahlo svojou maličkou nožičkou presne do ruky. Zrazu všetko zlo odišlo.
„Viete kto mu ublížil?“
„Nie,“ vzdychla som. Netušila som to.
