Klamári 10.kapitola 2.časť
21. 5. 2011
Otvoril a zamkol dvere v priebehu jednej sekundy.Ani som si to nestihla uvedomiť a už ma rýchlosťou blesku ťahal po schodoch a opieral o stenu jeho izby.Dom bol prázdny.Teda nepočula som žiadne zvuky okrem nášho dychčania.
Jazykom mi vnikol do úst.Uhla som mu tvárou preč.Len sa na mňa nechápavo zahľadel no hned pokračoval v bozkávaní na mojom krku a nižšie.Rozopínal mi gombíky na košeli, zrejme mu to robilo veľkú radosť, smial sa.Pri každom ďalšom gombíku sa ešte viac smial.
Vyzliekol mi košeľu a s prižmúrenými očami sa mi díval na prsia.Pritlačil sa na mňa ešte viac, snažil sa mi rozopnúť gombík na kraťasoch.
"Nemôžem.."sotva zo mňa vyšlo
Zachichotal sa a zahľadel sa mi do tváre.Díval sa na mňa a mlčal.
No fasa, s toho jeho pohľadu sa aj dá niečo vyčítať...."Prepáč ale..."čo by som mu už len mala povedať?No čo?Chcem ale prosto to nedokážem, nie len tak bez lásky ako vy chalani.
Hľadeli sme si do očí a mlčali.Uplne sa ma prestal dotýkať, ruky mu ovisli pri tele a očí pozorne sledovali tie moje.Nevydržala som to.Sklopila som svoj pohľad na zem, ešte chvíľa hľadenia do tích prenádherných zvodných hnedých očí by ma zabila.Sama by som sa naňho vrhla, bez jedinej myšlienky by som po ňom vyštartovala."Hneváš sa?"dokázala som zo seba pomaly vytlačiť.
"Nie, nemám sa prečo.Chápem ťa."sadol si na posteľ ktorá bola asi 2 metre odo mňa.Sedel a hľadel na mňa, pokojným vyrovnaným pohľadom, ktorý som na jeho tvári ešte ani raz nevidela.
"Vážne?"opýtala som sa hlúpo, nemohla som veriť jeho slovám.Cakala som všetko len toto nie, možno že na mňa vybehne alebo niečo v tom zmysle ale nikdy by mi nenapadlo že bude takíto pokojný.
"Hej."jemne sa usmial.
"Ja už račej pôjdem."koktala som zo seba pomaly.
"Ved tu zostaň, už je aj tak po polnoci, domov to máš daleko.V pohode tu môžeš prespať aj bez toho aby si sa zo mnou vyspala."hovoril pokojne.
Zaškerila som sa na neho.
"Myslím to vážne."
"Oco ma zabije ak neprespím doma."
"Koľko máš rokov?"zasmial sa.
"Budem mať 19."A ty máš koľko?..črtala sa mi na jazyku táto otázka.Račej som svoje ústa hned zavrela.Nebudem sa ho nato vypytovať.
"A to ťa držia takto na krátko?"rukami sa podopieral o posteľ a vraštil tvár.
"Boja sa, že niekomu ukradnem frajera."vyslovila som úprimne.Vážne to tak bolo, zo začiatku mi ani nemuseli zakazovať chodiť von, nemala som s kým.Dva mesiace som bola bez netu, bez telky , chodila som len do školy a domov.Po dvoch mesiacoch by ma možno už aj pustili von lenže už nebolo s kým.Aspoň že telku a net mi dovolili inak by som sa už sto percente obesila.
"Mňa nemáš komu ukradnúť.Som sám vojak v poli." pôvabne sa uškrnul.
Pousmiala som sa."Tak zostaneš tu alebo sa ma stále bojíš?"škeril sa na mňa.
Akoby sa len dalo odolať tomu krásnemu a tak zvodnému úsmevu.nie, nemôžem mu povedať nie.Síce pred chvíľou som ho odmietla.Opäť robím chyby, ale to k životu patrí no nie?Každý robí chyby.A možno to ani nebude chyba.Ktovie.V každom prípade dnes zostanem.
"Fajn zostanem."prehlásila som.
"To som rád."postavil sa s postele"Pod, ukážem ti kde budeš spať."zamieril von z izby."Ak teda nechceš spať so mnou.Nerozmyslela si si to?"na tvári som pocítila jeho dych.Teplý vzduch vychádzajúci s jeho úst.
"Nie."Viac som povedať nedokázala.Je až zvláštne ako zvláštne sa cítim v jeho blízkosti.
=)
(jajús, 23. 5. 2011 19:36)