Prolog
Poľný kvet
Pomaly pootvorila oči. Slnečné lúče splývali s jej nahým telom prikrytým len akousi tenučkou prikrývkou. Pootočila hlavu smerom na druhú stranu postele. Bola prázdna. Ležal na nej len tieň s jej tela. Zadívala sa von oknom na ohnivú guľu na oblohe, nebolo okolo nej ani jedného menšieho mráčika. Kiež by vôkol jej srdca bolo tak krásne a nie hmlisto. Okno bolo trocha pootvorené a tak na jej odhalené telo zavítal jemný letný vánok. Posadila sa na posteľ a pokúšala sa načúvať zvukom v tomto útulnom domčeku v ktorom sa ocitla akousi nešťastnou náhodou.
,,Ahoj." ozval sa muž stojací pred ňou. Hruď mal nahú a vypracovanú, na spodnej časti svojho tela mal natiahnuté len akési rifle. Usmieval sa na ňu.
,,Ahoj." zopakovala po ňom. Jeho oči ju pozorne sledovali. Ich tyrkysová farba na slnečnom svetle vynikala. Pozorne si ju prezeral. Hľadel na jej blonďavé pramienky vlasov, ktoré jej padali na mierne odhalené prsia, a oči krásnej gaštanovej farby. Tvár jej zdobil maličký nos a plné pery. Bola nádherná. Taká o ktorej vždy sníval, no márne ju hľadal. A teraz leží nahá v jeho posteli a on nevie čo jej má povedať. Cítil sa ako ten najväčší hlupák.
,,Zrobil som raňajky. Dáš si?" zaškeril sa na ňu úsmevom pripomínajúcim malého bojazlivého medvedíka.
,,Ja.." zrazu nevedela čo povedať. Vlastne by tu teraz ani nemala byť a riešiť to ale hneď keď ho zbadala a uvidela tú iskru v očiach akú mal aj ten pred ním nemohla mu odolať. Bola to jediná možnosť ako mať jeho znova pri sebe. Aj keď to bol úplne iný človek čo nosil v očiach tie iskričky ktoré patrili pred tím inému, musela sa do tých očí dívať. Nemohla bez nich vydržať. Ako vtedy tak aj teraz.
,,Neboj sa, neotráviš sa."
,,Tak dobre." pomaly zo seba vytlačila. Bála sa. Mala strach s toho, že sa to stane znova. A to v žiadnom prípade nechcela. Nemohla sa znova zaľúbiť do tých prenádherných očí. Ale zároveň im ani nemohla povedať ,,nie". Potrebovala ich mať pri sebe, chcela aby sa na ňu dívali cez deň či noc, ba aj celú večnosť.
,,Nechám ťa aby si sa obliekla. Osprchuj sa alebo rob čo chceš. Budem v kuchyni, ta je hneď napravo." pousmial sa odišiel z izby. Zatvoril dvere a v izbe sa znova prebudil jemný vánok ktorý láskal jej telo. Postavila sa a zobrala si veci, ktoré mala položené na kresle vedľa postele. Určite jej ich tam uložil on, v noci boli porozhadzované po celej izbe. Obliekla sa a pristúpila bližšie k oknu. Slnko stúpalo po oblohe čoraz vyššie a vyššie. Svietilo jej priamo do tváre a ona si užívala ten teplý dotyk, ktorý zanechával spolu s vánkom. Už dávno sa takto necítila. Tak príjemne. No vo svojom vnútri vedela, že je to zlé. Nemôže s Benom byť len preto, že jej pripomína človeka ktorého milovala. Nemôže.
Potlačila strach a vyšla z izby. Pomalým krokom mierila smerom do kuchyne. Hneď ako vošla zbadala ho ako stojí otočený smerom k sporáku. Pozorne si ho poprezerala. Ruky mal mocné, no jemné. Po dnešnej noci o tom nebolo pochýb, hladil ju akoby bola porcelán čo sa každú chvíľu rozbije. Zaobchádzal s ňou ako v bavlnke. A vždy sa usmieval, tvár mu žiarila kedykoľvek sa naňho pozrela. Vlasy mal na krátko ostrihané a podobnej farby ako pokožku len o niečo tmavšie. Bol do zlatistá opálený. Páčil sa jej, ale to niekedy nestačí.
Otočil sa smerom k nej a oprel svoje telo o kuchynskú linku. ,,Sadni si," kývol rukou na stoličky a stolík, ktorý stál pri okne.
Poslúchla ho a usadila sa. Opäť ju upútal výhľad z okna. Všade kde sa v tomto dome pohla sa cítila príjemne. Možno to bolo tými oknami a raným svetlom predierajúcim sa cez okenné žalúzie, a možno to bolo tím človekom ktorému tento byt patril. Každopádne by tu dokázala presedieť aj celé dni. Ani si to nestihla uvedomiť a Benjamín už sedel oproti nej, jeho pohľad smeroval tam kde sa pred chvíľou dívala aj ona, von oknom na zelenú krásu prírody.
,,Máš pekný dom," vyslovila opatrne.
,,Ďakujem. Snažil som sa ho na projektovať tak, aby tu vždy svietilo slnko. Milujem ten hrejivý pocit." Rukou si podopieral tvár a s polo úsmevom sa na ňu díval. Jej krása mu trhala oči, nemohol sa na ňu nedívať. Mihalnice mala také čierne ako samotná noc a krásne dlhé. Bola prirodzene krásna. Na sebe nemala ani gram tých šminiek, ktoré on tak odcudzoval. Možno preto ho aj včera na tom večierku zaujala.
Bolo až zvláštne aká si bola s týmto človekom podobná. Tešilo a desilo ju to zároveň. Tešilo preto lebo konečne po tých rokoch našla niekoho kto jej dokázal vyčariť úsmev na tvári, a desilo preto lebo už teraz vedela ako sa to skončí. Nemôže byť s ním aj keby to chceli obaja.
,,Podarilo sa, je to krásne." poznamenala po chvíli ticha.
Zhlboka sa nadýchol a pobral sa od stola. Jeho kroky mierili k sporáku odkiaľ zobral tanier s chlebíčkami vo vajíčku a položil ich na stôl medzi nich. ,,Ponúkni sa," ponúkol ju zdvorilo.
,,Ďakujem." Potichu jedli a hľadeli von oknom. Nevedela čo by mala povedať, čo ak si vypýta jej číslo ako zareaguje? Vôbec to netušila, najlepšie by bolo sa hneď po raňajkách rozlúčiť a odísť jeden tam a druhý tam. No niečo v jej vnútri, akýsi pocit jej nahováral nech to nerobí. Vždy dávala na rady svojho siedmeho zmyslu a teraz po prví krát nevedela čo urobiť. Bola to len jedna noc, možno ani on nechce nič záväzné. Veď väčšina chlapov by sa si chcela len zasexovať a potom sa tváriť akoby sa nič nestalo. Lenže on bol iný, vedela to hneď ako sa zadívala do jeho očí. Človek s takými milými očami nemôže chcieť iba sex.
Hneď ako dojedli postavila sa na odchod. Odprevadil ju až na cestu kde stálo jej auto. Pred tím než nasadla opýtal sa jej to čoho sa tak obávala.
,,Dáš mi tvoje číslo?" ozval sa nežným hlasom.
Bez rozmýšľania mu ho nadiktovala. Chcela to mať už dávno za sebou.
Usmial sa a pozdravil na rozlúčku. Urobila to isté a rýchlo vyštartovala smerom za slnkom a domovom. Tam ju čaká jedno maličké slniečko. S blonďavými vláskami a hnedými očami presne ako má ona. Jej dcérka sa čoraz viac podobala na ňu, mala len šesť rokov a bola taká múdra. Jej klamať nikdy nemohla a ani nechcela, ale o dnešnej noci jej klamať bude. Nemôže jej to povedať, veď ešte teraz po nociach plače za ockom. Každý deň chce ísť na cintorín a pobozkať jeho fotku. Už tri roky je to o tom istom. Najčastejšia otázka akú jej Veronika kladie je ,,Mami, ľúbiš ešte ocka?"
