IKa

       Je to už týždeň. Presnejšie povedané už osem dní. Krásnych 8 dní. Je šťastná, teda podľa toho čo považujeme za šťastie. Ak to, že sa človek má dobre, je mu fajn a všetko mu priam samo letí k rukám tak šťastie nemá. Za posledné dni rozbila dve taniere, keď sa jej nešťastne pošmykli z ruky. Spadla zo schodov keď sa ponáhľala domov, lebo si tam zabudla mobil. V tomto prípade šťastie nemá.

   No ak šťastie predstavuje pocit, že vidíte milovaného človeka usmiateho s až nadpriemernou chuťou do života tak šťastie má. Obrovské šťastie. To najväčšie, veď čo môže byť ešte lepšie ako to, že sa jej dcéra smeje len tak, na obyčajných hlúpostiach. Nič. Je šťastná!

   Už osem dní sa jej neozval. Ani raz neprezvonil, nenapísal a už vôbec nevolal. Chcela to, tak to má. Je to tak lepšie. Je šťastná a on si asi tiež žije svoje. Čo si len myslela? Aká len bola hlupaňa. Taká ako vždy. To je jej najhoršia vlastnosť, hneď skočí každému na lep. Čo už len narobí. Každý sme nejaký.

   ,,Zase snívaš?" vyrušil ju zo zamyslenia šéf, ,,Rob a neflákaj sa," potľapkal ju po zadku.

   ,,Už idem," zafrflala si popod nos. Ona by aj robila, s tím by nebol problém, keby už nebolo pol jednej a ona celý deň nestála na nohách. Doobeda boli s Veronikou na kúpalisku, keďže sa jej už pred piatimi dňami začali prázdniny, mohli celé dni tráviť spolu. V noci to už však bol problém. Dnes si malú zobrala do práce zo sebou. Nemala chuť pýtať sa mami čo si ju vezme k sebe a postará sa o ňu. Nechcela ju zaťažovať svojimi problémami. Ešte šťastie, že ju tu takto mohla nechať spávať. Veronika spávala v miestnosti kde sa chodia prezliekať, alebo poprípade popíjajú kávičku tesne pred robotou. Tam má pokoj, je tam gauč a mala si zvykla na to že tam niekto občas vojde. Všetky tie tety aj tak poznala, veď to boli mamine kolegyne.

   Zarazene postávala za barom. Zatvorila a otvorila oči najmenej päť krát za sebou, no obraz pred ňou sa ani potom nezmenil. Bezvládne stála a snažila sa normálne dýchať. Nádych. Výdych. Nádych. Pohla sa vpred, na tácke mala len malé pivo a čapovanú kofolu. Šéf jej ju kázal odniesť na stôl číslo desať, tak tam teraz ide. Ak nechce dostať vyhadzov inú možnosť nemá. A ona si musí stoj čo stoj udržať túto prácu.

    Postavila sa pred dvojicu, ktorá si to objednala. Položila nápoje na stôl a potom zodvihla zrak. Až teraz si priznala, že to čo zbadala od baru nebol očný klam, ale skutočnosť. Za lavicou sedel muž s tyrkysovo modrými očami a hnedými vlasmi. Prekvapene sa na ňu díval zatiaľ čo pravou rukou zvieral stehno brunetky, ktorá sa naňho pritískala a prstami sa mu hrabkala vo vlasoch. Benjamín.

   „Ešte niečo?“ odhodlala sa opýtať. Bola to len jedna noc, nič to neznamenalo. Pre neho určite nie. Ach aká je len hlúpa, vždy chlapom uverí to prvé čo jej povedia a potom to takto dopadne. Keby len bola vedela, že je ženatý- alebo kto je tá žena pri ňom- nikdy by sa s ním nevyspala. Vôbec netúžila byť niečiou milenou, nato povahu nemala, ani žalúdok.

   Benjamín sa na ňu neustále díval. Aj teraz neodpovedal len sa díval. S tou známou iskričkou šťastia, ktorej nikdy nemohla odolať. Vedel to Nikolas a s nejakého podvedomého pocitu tušila, že na to už prišiel aj Ben. Ak sa na ňu takto bude dívať dovolí mu čokoľvek.

   Povzdychla si a vybrala sa na odchod. Ak jej ani jeden s nich nemieni odpovedať nevidela dôvod prečo by tam mala ďalej stáť ako poleno.

   „O chvíľu som späť.“

   Začula jeho hlas za svojim chrbtom. V duchu sa pousmiala, vedela, že ide za ňou. Napriek tomu ako sa ho snažila zbaviť bola rada, že on o ňu má záujem. Hoc len na ďalšiu noc...

   Celou cestou k baru cítila jeho oči na svojom pozadí. Ktovie či sa jej díval na chrbát a či na zadok. Bože, to je hlúpa otázka. Jasné, že na zadok, veď je to chlap. Obyčajný chlap, ktorý sa doma nevie uspokojiť so svojou priateľkou. Jedným slovom, sukničkár.

   Postavila sa za bar a prekrížila si ruky na prsiach. Zodvihla zrak a opäť sa začínala topiť. Topila sa a vedela, že s tejto vody sa už nevynorí.

   „Chceš niečo?“ ozvala sa chladným hlasom. Jedna s jej najlepších stránok bola, že ak nechcela nik nevedel čo skrýva vo svojom vnútri. Bola chladná, no vedela byť až príliš jemná. Hlavne pri pohľade do tých modrastých oči.

   „Teba,“ úporne sa na ňu díval.

   Smutne sa zasmiala. „Ženuška ti nestačí?“ Dýchaj. Dýchaj. Nemysli to vážne. Dýchaj.

   „Nie je to moja žena, sme len zasnúbený,“ zvraštil tvár, „Nemilujem ju.“

  Rozosmiala sa „Fajn, pozri nemám na toto čas. Robím ak nevidíš, takže láskavé odíď.“ Naznačila mu rukou smer ktorým by sa mal vybrať.

   Nadýchol a postavil sa zo stoličky. Trochu ju zarmútilo to, že sa hneď pobral na odchod. Ale bude to tak najlepšie, nemieni nikomu rozbíjať manželstvo- aj keď vlastne ešte nie je uzavreté. Ako sa len opovážil takto ju oklamať. Presne vedela čo jej vtedy na večierku povedal „Zatiaľ som nenašiel ženu ktorú by som miloval.“

   Počas ďalších minút sa pri ich stole nemusela zastaviť. Vďaka bohu. Vlastne to bolo vďaka jej šéfovi. Benjamín zrejme nemal so svojou polovičkou dosť a stále si museli niečo poprosiť. Či už to bola voda alebo tyčinky, veľmi dobre vedel, že niekto mu ich musí priniesť. No v jej prípade sa stačilo len na svojho šéfa milo pozrieť a pekne požiadať a stôl číslo desať mohla v svojej službe vynechať. Niekedy mala toho plešatého chlapíka rada ale inokedy ho neznášala. Mal po 40 a stále sa správal ako pubertiak. Ale takí sú vlastne všetci chlapi. Vždy sa potrebujú predvádzať. Či už je to tím, že dievča chytia za zadok alebo ju hlúpo urážajú. Nikdy nechápala ich zmýšľaniu. To si vážne myslia, že takto nejakú zbalia? Pripadalo jej to smiešne. Celé to ich správanie. Primitívne. Ich mozgy fungujú primitívne. Keď sa nad tím však zamyslela zistila , že oni vlastne mozog ani nepoužívajú. Používajú niečo iné. Možno si ani neuvedomujú že nejakú sivú hmotu v tej hlave ktorú nosia na krku majú. Síce dosť pravdepodobná je aj možnosť, že väčšina z nich ju ani nemá. Keby len väčšina dalo by sa povedať že len jeden z milióna používa aj mozog či srdce.

   Ona stretla toho jedného z milióna. Keby len stretla ona ho aj mala. Tvoril jej súčasť. Nedalo by sa povedať, žeby bol jej druhým ja. On bol niekto komu mohla povedať Ja. Bol jej pravou súčasťou žiadnou kópiou. Bol to človek ktorému mohla veriť. Ona totiž musela, aj keď nechcela vedela, že musí. Je to ako keď 200 kilový človek na žiadosť lekárov musí zhodiť sto kíl. Možno ani nechce ale musí. A ak človek musí dokáže toho oveľa viac ako len chcením. Ak musíte niečomu veriť tak tomu veríte. Nič iné vám nezostáva, len veriť.

   Veľmi dobre vedela, že to čo sa tvorilo v jej hlave asi nik nepochopí ale Nikolas to chápal. On vedel vždy presne určiť ako sa cíti čo sa jej páči, a čo nie. Vedela, že jeho kópiu potrebovať nebude. Lebo ju len chce. Nemusí ju mať, jeho musela pri sebe vždy cítiť. Musela, nechcela. Ona potrebuje originál. A toho už niet. Ten je len jeden a bohužiaľ vysoko nad zemou. V nebi.