IKa

  Pomaly tlačila nákupný vozík smerom k pokladni. Ešte raz si to všetko nechala prejsť hlavou: maslo, chlieb, minerálka, cestoviny, tvaroh. Nazrela do košíka, mala všetko. Na obed sa rozhodla urobiť Halušky s tvarohom. Tie Veronika priam zbožňovala, napchávala si ich do úst a potom ich ani nemohla dožúvať. Nemala by k tomu zobrať aj mlieko, alebo si dajú vodu? Nie voda k haluškám nejde, ide teda po to mlieko. Otočila vozík smerom k mliečnym výrobkom. Snáď jej ta biedna suma v peňaženke vystačí na nákup.

   Zobrala teda to mlieko a ponáhľala sa domov. Suma v peňaženke jej chvalabohu vystačila a tak mohla mať dušu na pokoji. Malá bola ešte v škôlke a tak si mohla pokojne urobiť čo potrebovala. Navariť, popratať.

    Včera jej o takomto čase prišla sms-ka od Benjamína ,,Ahoj, dúfam, že si v pohode došla domov. Ten dnešok sa mi páčil." Bola zmetená, nevedela čo mu na to odpísať a či mu vôbec má odpísať. Nechala to tak. Nezrobila nič, hlavná je Veronika. Jej krásne blonďavé slniečko.

   Rozhodla sa ísť po Veroniku o niečo skôr. Môžu sa potom ešte zastaviť na preliezkach, alebo skočia na zmrzlinu keď je vonku tak pekne slnečno. Ešte týždeň a bude mať malá prázdniny. Čo len potom s ňou urobí? Zase ju bude musieť dávať k starým rodičom a Veronika sa preto na ňu bude hnevať. Nenávidela sa preto, ale nemala na výber. Zarábať predsa musí, síce vie, že nie je vhodné robiť čašníčku po nociach v mestskom bare, inú prácu si v tomto meste nájsť nemohla. Bola rada, že dostala aspoň túto, síce to nebolo nič moc nechať sa obchytkávať starými chlipníkmi.

   ,,Veronika, ideme domov. Poď!" zakričala cez bráničku škôlky. Deti sa poslušne hrali všade kde to bolo len možné. Veronika sa práve hrala na pieskovisku so svojou najlepšou kamarátkou Zuzkou. Keď zbadala svoju mamu hneď sa ku nej rozbehla s vytešeným úsmevom na tvári.

   Pomaly kráčali smerom domov keď ho zbadala. Zasnívane kráčal s hlavou upretou do zeme. Nevnímal okolie, snáď aj keby išlo oproti nemu auto, ani si ho nevšimne. Veľkými krokmi sa k nim blížil a ona zrazu nevedela ako ma zareagovať. Pristaví sa ku nej a pozdraví ju? Všimne si ju vôbec keď tak zamyslene hľadí na kamienky pod svojimi nohami? Ak sa k nej ozve nemala by Veroniku poslať preč? Maličká si s radosťou pohmkávala melódiu svojej obľúbenej pesničky a sledovala cestu, ktorá sa pred nimi vyvíjala.

   Ani si to neuvedomila a Benjamín už stál neďaleko nich s očami upretými presne do tej jej. Ta podobnosť jej opäť vyrazila dych, tie iskričky ktoré zbadala v tyrkysových očiach muža s ktorým strávila predchádzajúcu noc ju nadchýnali. Pokúsila sa o nádych. Srdce jej splašene bilo a narážalo do rebier. Nohy sa jej podlamovali akoby jej niekto podrážal polená pod nohy. Zacítila vôňu levandule a dreva. Toho dreva ktoré ju dávalo na kolená.

   ,,Ahoj Andrea," ozval sa prenikavým hlasom zvodcu. Striedavo upieral svoje nádherné oči na ženu, ktorá stála pred ním a dievčatko, ktoré jej pevne tislo ruku a skrývalo sa za ňu ako za ochranou bránou pred útočným vojskom. Pousmial sa.

   ,,Benjamín," vydýchla. Opäť sa na ňu jej slniečko nahnevá. Tak prečo nedokáže jednoducho pobrať nohy na plecia a zutekať čo najrýchlejšie ako to pôjde? Lebo nedokáže odolať jeho očiam, nedokáže znova stratiť oči muža o ktorých prišla už pred tromi rokmi.

   ,,Ben," opravil ju ,,To je tvoja dcéra?" opýtal sa nežne. Zapozeral sa na dievčatko s vlasmi ktoré odrážali slnečné lúče priamo jemu do očí. Bola to zmenšená verzia Andrey.

   Andrea chvíľu mlčala a len skúmavo pozorovala výraz na Benovej tvári. Nevadí mu že ma dcéru? Ale vlastne prečo by mu to aj mala vadiť? Veď s ňou nič nemá. Bola to len jedná noc, ktorá nič neznamená, nahovárala si Andrea. Kiež by tak vedela veriť vlastným myšlienkam. Nedokázala to. ,,Áno, Veronika," pousmiala sa.

    ,,Podobáte sa." Skonštatoval s tvárou už upretou na Andreu. Nemohol sa jej krásy vynadívať.

   Čupol si a pozorne sledoval dievčatko čo sa na neho so strachom dívalo. ,,Koľko má toto dievčatko rokov?" prihovoril sa k Veronike. Tá sa na neho skúmavo dívala spoza maminej nohy. Ukázala mu na svojich malých ručičkách šesť prstov a už aj hneď sa tisla k mamine. ,,Takže školáčka," poznamenal a postavil sa na nohy.

   ,,Do školy ide až v septembri."

   Pozorne ju sledoval tými tyrkysovými očami a ona sa opäť ocitla v rozpakoch. Čo sa to len s ňou deje? Sama nechápala prečo sa v jeho prítomnosti takto chová, áno možno má oči jej muža ktorý zahynul no to nie je všetko. Nestačí to nato aby sa človek cítil takto. Alebo stačí?

   ,,Myslel som, že nemáš muža," zvraštil tvár. Veď ona vie, že on vie, že nemá muža. Sama mu to povedala na stretávke asi desať minút predtým ako skončila v jeho v posteli. Rozprávali sa asi pol hodiny len o nejakých somarinách, aké to bolo keď chodili do tej istej školy a on bol v tom istom ročníku len v inej triede. Komu by vtedy napadlo, že sa raz spolu vyspia. Asi by sa na tom len zasmiali a pokrútili hlavami. Vôbec ju vtedy nepriťahoval a teraz? Teraz je všetko iné a oni už dávno nemajú sedemnásť. Zostarli a človek sa časom mení, veď už majú 28.

   Sklopila oči do zeme. Nechcela sa mu dívať do očí. ,,Nemám. Som vdova.“

   ,,Och, prepáč. Ja som...je mi to.“ Slová sa mu len tak sypali z úst.

   ,,To nič. Nechaj tak,“ poznamenala rýchlo. Nechcela sa o tom už viac baviť, nemala síl.

    V tej chvíli Benovi zazvonil vo vrecku mobil. Chvíľu napäto hľadel do zeme a po chvíli už aj vyťahoval mobil. Zadíval sa na číslo na obrazovke a povzdychol si. Andrea mala pocit, že dokonca zaťal zuby, nebola si však istá. ,,Prepáč, musím," prehodil.

   ,,Jasne. My aj tak už ideme,“ začudovane naňho hľadela, ,,tak...tak sa maj,“ povedala a spravila krok v diaľ.

   Benjamín už len prikývol a vydal sa na svoju cestu, prikladal si mobil k uchu. S kamenou tvárou sa ozval, to čo povedal však už nepočula.

   ,,Poď Niky. Pôjdeme ku krstnej.“ Chytila dievčatko za ruku a ťahala ho preč. Čo najďalej od neho. Čo by dala zato ak by ho už nikdy nestretla. V Prešove je toľko miest kde by sa mohol v pokoji poprechádzať a on si to zamieri práve blízko jej domova. Možno to urobil náročky, ale veď on nevie kde býva. Náročky to nebolo, no aj tak z toho nemala dobrý pocit. Potrebuje ísť za Janou, v pokoji si pokecať a uvoľniť sa. Veronika len tupo hľadela na cestu pod svojimi nohami. Aj ona sa potrebuje odreagovať, nechce jej ubližovať no aj tak to robí.

  ,,Zavolám krstnej a opýtam sa jej či je Natálka doma, dobre? Zahráte sa,“ prihovárala sa k svojej dcére. Tá len jemne kývla hlavou na súhlas, ani sa len neráčila zodvihnúť hlavu od zeme. Andrea si povzdychla. Bude trvať veľmi, veľmi dlho kým si malá zvykne na chlapskú spoločnosť v blízkosti jej mamy. Všetko však prebolí, v to dúfa. Nič iné jej bohužiaľ nezostáva.

   „Mama ma poprosila, že či by som ti nedohovorila.“ začala Jana. Andrea sa naďalej dívala na Veroniku hrajúcu sa so svojou sesternicou Natáliou v pieskovisku. Jana bola jej sestra, staršia a krajšia sestra. Aspoň ona si to vždy myslela. Mala kučeravé vlasy, ktoré jej vždy závidela, aj teraz. Krajší nos či dlhšie nohy, vo všetkom bola lepšia. Mala priam rozprávkový život, na rozdiel od nej. Mala veľký dom so záhradou a nie dvoj izbový panelákový byt s balkónom. Skvelého muža, ktorý domov vždy po týždennej fuške donesie riadny balík peňazí. K tomu sa k nej a k ich dcére správa tak akoby boli jeho princezné, skrátka dokonalý chlap. Všetko čo v živote chcela dosiahnuť aj dosiahla. Nerobí žiadnu čašníčku v bare ale sekretárku na úrade. Ako Jana zvykne hovoriť, nie je to nič moc. Doteraz nechápe prečo vlastne nedá výpoveď keď to je o ničom. Ona by si s Milošovým platom vystačila aj na 4 mesiace. Ale Jana je iná. Tá peniazmi nešetrí, veď načo má ich dosť aj na živobytie jej skoro už pubertálnej dcéry. Vždy bola lepšia ako ona. Možno vtedy keď otehotnela v sedemnástych ju rodičia trocha pokarhali, ale aj to hneď  prešlo. Čo už keď je to ich obľúbená dcérka. Aspoň, že Natáliu a Veroniku majú rovnako radi, pár krát už však mala pocit, že je u nich na prvom mieste Natália. Mala 14 rokov a doteraz sama ani len nepoupratovala či nenavarila. Hrozne lenivé decko. Ak by s jej Niky niečo také narástlo riadne by jej dala za uší. Ale u nej to nehrozí, tá si toho už dosť preskákala, naučila sa.

   ,, Počúvaš čo ti hovorím?" Jana jej zamávala rukou pred očami.

   ,, Prepáč, zamyslela som sa. Čo si to hovorila?"

   Jana si povzdychla. ,, Mama ma požiadala o to aby som ti dohovorila," smutne na Andreu hľadela.

   ,,V čom?"

   ,,Pozri! Nie žeby som držala pri mame, to nie. Viem, že sa potrebuješ odreagovať, myslím sex a tak, ale sama vidíš ako na to Veronika reaguje. Možno by to šlo aj menej častejšie, a tak aby si to malá nevšimla. Veď doobeda máš celý byt len pre seba tak...." Jana každú vetu ktorá sa vydrala z jej úst najprv veľmi dobre zvážila, no aj tak vedela ako jej sestra zareaguje. Poznala ju až priveľmi dobre.

   ,,Vieš čo, nechcem sa o tom baviť. Je to môj život, tak sa mi do neho každý dočerta nestarajte!" postavila sa, toto teda nemieni počúvať. Prišla si ku svojej o tri roky staršej sestre po radu a ona na ňu takto vybehne. Toto rozhodne nečakala. Mama ju proti nej nahuckala, akoby nemali čo robiť, vážne jej to už lezie na nervy. Čo každý rieši to čo robí? Je to jej život, a Veronikin. Len pre ňu to všetko vytrpí.

   ,,Veronika ideme domov. Poď, Natália sa musí učiť do školy," podišla k dcére. Aspoň tá ma na tvári úsmev.

   ,,Ahoj Naty." Maličká zakývala svojej sesternici ktorej určite odľahlo, že už sa nemusí starať o svoju mladšiu sesternicu ktorá bola o 8 rokov mladšia. Obidve sa však majú radi, takže to vydržia.