IKa

    Zaklopala na dvere svojho bytu. Priložila ucho na dvere a načúvala zvukom za nimi. Počula ako malá rýchlo uteká smerom k nej. ,,Kto je tam?" ozvalo sa z druhej strany dverí.

   ,,Tvoja mamička."

   Dievčatko rýchlo otvorilo dvere a skočilo mame do náručia. ,,Mamííí, kde si bola? Vravela si, že prídeš večer," chmúrila sa Veronika na svoju mamu. Chýbala jej.

   Andrea vošla do bytu a zatvorila za sebou dvere. ,,Prespala som u kamarátky. Veď vieš, že sme mali stretávku zo spolužiakmi tak čo. Hm," zložila svoju dcérku na zem. Nevedela čo jej má na to povedať. Tak nerada ju klamala. V tomto prípade však musí. Zhlboka sa nadýchla. Vošla do obývačky. Mama sedela na kresle a zachmúrene na ňu hľadela. Ona dobre vedela, prečo neprišla hneď večer. Zase jej vynadá zato aké ma detinské správanie. Veď ona to sama vie, nemusí jej to každý hučať do hlavy.

   ,,Keď už si tu ja pôjdem. Oco ma doma čaká s raňajkami," prehlásila a zamierila k dverám.

   ,,Malá jedla?"

   Stará žena prikývla hlavou a dokráčala von s bytu. Na svoju dcéru niekedy nemala slov. Vie, že si prešla ťažkými vecami. O to viac nechápala prečo si to niekedy ešte viac komplikuje takýmito stretnutiami.

   ,,Mami pod so mnou na balkón," ťahala ju maličká za ruku.

   Vykročila spolu s ňou na balkón zaliati svetlom. Posadila sa na stoličku a svoju dcéru si vysadila na kolená. Veronika si oprela hlavu o jej plece a smiala sa pri pohľade do slnka. Ešte stále na svojom tele cítila ten jemný vánok ktorý ju tak napĺňal. Už to však nebolo také aké v jeho blízkosti. Slnko svietilo rovno na ne dve a ona mala pocit, že stojí niekde uprostred splašeného tornáda. Bolo to ním. To čo vtedy cítila. Ten príjemný pocit. Nerada si to priznala ale bolo to tak. K tomu mužovi cítila niečo čo nemožno opísať slovami. Niečo podobné cítila keď stretla otca dieťatká ktoré držala v náruči.

   ,,Mami a ta tvoja kamarátka ma nejakú Veroniku?" Veľmi dobre vedela kde otázka jej dcéry mieri. V preklade to znamenalo či má jej kamarátka už nejaké deti. Tú múdrosť má po ockovi, po nej teda určite nie. Robí jednu chybu za druhou a potom, a potom ich ľutuje. Poväčšine prípadov.

   ,,Nemá."

   ,,Mami?" ozvala sa potichučky Veronika.

   Presne vedela čo bude nasledovať. Akú otázku jej položí a čo jej na ňu odpovie. V poslednej dobe sa jej to pýtala stále. Spočiatku to bolo raz za týždeň, potom raz za deň a teraz sa jej to pýta každú hodinu. Musí jej o ňom rozprávať. Aký bol, čo mal rád, ako veľmi ju ľúbil, stále dookola si prezerá jeho fotky. Pre Andreu je to ťažké, robiť to stále dookola, aj keď je to už taká doba ale pre dcéru urobí všetko. Umrela by pre ňu. Určite by jej neublížila len preto lebo ona chce byť šťastná. Nebude s nijakým mužom pokiaľ na to malá nebude pripravená. A teraz ešte nie je. Vždy ak sa zhovára s nejakým mužom, Veronika sa skryje za jej chrbát a ťahá ju preč. Nikdy by jej neublížila len pre svoje šťastie. Ona ide bokom, hlavné je šťastie jej dcéry.

   ,,Ľúbiš ešte ocka?"

   ,, Ľúbim, Niky."

   Malá sa pousmiala. Páčilo sa jej ak ju takto mama nazvala. Jej ocko sa volal Nikolas a mama ho volala Nik. Preto ona chcela byť Nika.

   ,,A budeš ešte niekoho ľúbiť? Okrem mňa o ocka?"

   Otočila si dcéru tak aby jej mohla hľadieť do očí. ,,Ľúbim len vás a aj budem ľúbiť len vás dvoch," zadívala sa do slnka. Bolo priamo nad ich hlavami. Zohrievalo ich telá a ona sa začala báť, že nedokáže odolať tomu príjemnému teplu. Veľmi dobre vedela, že sa to ešte neskončilo. Teplo ešte len príde, nastáva leto.