Klamári 1.kapitola
Klamári
1,kapitola
Môj život je na hovno.Len jedno veľke hovno.Postupne sa mi všetko rúca ako domček z karát. Zvykla som si!Nikdy som nemala šťastie,to ma priam preskakovalo ved načo aj by mi tak bolo.Kto by chcel byť v živote šťastný?Moje šťastie si pomyslelo, že ja určite nie.
A prečo je môj život na hovno.XXL hovno??Mám toľko dôvodov ktoré by sa snád ani na dvoch rukách nedali spočítať.A snad ani na prstoch na nohách.Oveľa jednoduchšie by bolo spýtať sa čo je v mojom živote dobre.Len jedna vec.To že mam malého 5 ročného brata ktorý mi nadáva zato, že vyzerám ako postih ked sa ráno zobudím.Vlastne ked ma príde zobudiť on.O šiestej ráno.Veľké šťastie! Už neviem čo si mam počať.Prve som si myslela aa nechám to na osud ved aj na mňa sa raz musí usmiať šťastie.Ano usmialo sa ale určite to nebol šťastný úsmev skôr výsmešní.Hovoril že som len nula.Hovno.A že sa potom človek s toho cíti na hovno.Ani sa nečudujem tím ľudom ktorý páchajú samovraždy.Vlastne medzi nich patrím aj ja.Koľko krát som sa už o to pokúšala. Hou. Nespočítateľne.Ze prečo?Pitaju sa ma ľudia čo nechápu....
Ak vás v tích najtichších chvíľach vášho života opustí najlepšia priateľka a aj ta druhá najlepšia si nájde tú inú druhú najlepšiu a už vam ani jedna nenapíše ako sa máš.Je to nahovno.V núdzi spoznáš priateľa!Ja som spoznala akurát tak nepriateľa. Všetci sa na mňa vykašlali...Život je pes.
Potkla som sa o neviditeľný kameň.No super,ešte to mi chýbalo.Strepať sa pred príchodom do školy na začiatku štvrtého ročníka.Srať nato aj tak si ma nik nevšíma. Už asi pol roka som pre každého iba vzduch.Ale bez vzduchu sa nedá žiť nie?Len im sa to nejako darí.Ako hovorím všetko je nahovno.
Oprášila som si šaty a šla dalej. Nemyslela na minulosť.Ako to každý hovorí. Minulosť ostane minulosťou treba vstať a ísť dalej.Ved už idem, len nejako pomaly. Tuším zmeškám prví deň školy po dvoch mesiacoch.Lepšie to byť nemôže.A akoby náročky dnes ma môj milovaný braček zabudol zobudiť.Zaspala som.Cele prázdniny som bola hore od šiestej a ked už treba ísť do školy,nezobudí ma.Čo je toto za brata?A, že aj som si ho vysnívala,vyhadzuju mi vždy rodičia na oči.Tak sa teraz staraj!Keby som vedela aký diablik s neho vyrastie modlila by som sa preto aby som žiadneho brata nemala-ale nie niekedy sa dá.Raz za rok.
Už som ju zbadala.Žltú farbu na jej stenách, pripominajúcu hrôzu. Zapýrila som sa.Škola.
Oprela som o múrik pred ňou a poobzerala sa navôkol.Same staré tváre.To zas bude rok.Upravila som si svoje dlhé gaštanové kučeravé vlasy ktoré mi siahali tesne pod prsia.Každý mi ich závidel.Myslím tie vlasy.No ked si to tak zoberiem aj prsia-bola som proste dosť obdarená čo dodať.Ja ich naopka nenávidím ako všetky časti svojho tela ale samozrejme ,že to nedám vedieť.Som predsa dokonalá.Nech si to aspoň myslia tí ostatný.
Práve prechádzala okolo mňa.Smiala sa ako bláznivá,to jej vždy išlo najlepšie upriamiť na seba pozornosť.Potom si už len omotala každého okolo prsta.Akoby bol človek len nejakí špagátik ak ho už nepotrebovala skrátka ho pustila.
"Ahoj Darinka."smiala sa.
Zdvihla som svoje perfektné vytrhané obočie."Ti vieš aj rozprávať myslela som, že psy len štekajú."ironicky som sa na ňu pozrela.
Došla jej reč.Odfrkla si.Ešte chvíľu mlčala a zrejme rozmýšľala ako ma zase strápniť.Ako vždy každý sa díval na nás.Tie naše doberačky by hádam mohli dávať aj do nejakej relácie v televízii.Ludia by sa aspoň pousmialy.Lenže Barborku by to asi nepotešilo,to ona bola tá ktorá prehrávala naše doberačky-tak som to nazvala ja,hádky to určite neboli,síce veľmi rada by som jej poriadne vynadala.Prečo som to vlastne ešte nikdy neurobila?!Aha,došlo mi.Spomienky......
"Krava.Ty si tu ta nula vieš.Nikto o teba ani pohľadom nezavadí a ja mam všetko a ty máš čo.Hups...nič."zase sa smiala.Možno by som jej len predsa mala vynadať.
"Zvláštne,že ten nikto si práve ti.A už prosím ťa chod,kazíš vzduch."rukou som rozvírila neviditeľný smrad.
"Dievčata ale no tak prestaňte s tím.Myslel som,že ste sa už udobrili."prerušil nás učiteľ.No super.Ešte sa ani školský rok nezačal a už nás buzeruje.Ale k učiteľovi treba byť vždy milý.Ako pán Letkovský hovorí:Učiteľ ma vždy pravdu. Ano to iste!
"Pokúsime sa pán učiteľ."usmiala som sa.Jedine šťastie v mojom živote je-teda okrem toho môjho brata-to,že som chodila na dramatický krúžok.A ako mi učiteľka povedala."Robíš to perfektne ani by som nespoznala,že to iba hráš."No čo budem hovoriť mám proste talent.Podpisy až na letisku.Och.
"To som rád Dada."zdvorila sa usmial a odišiel.
Barbora sa na mňa už len ironicky pozrela a odkráčala.Zase to vzdala.Zase som ostala sama.Nemám nič,to vystihla.Ako som si len dobabrala život!Som taká hlupaňa,hovno!
Riaditeľka kecala a kecala.Ona azda nikdy neskončí?Všetci sme si vypočuli slovenskú hymnu a zišli sa až v triede.To bol mrmol kím sme sa všetci dostali do vchodu.Ja si račej počkám.Nebudem sa tam predsa pchať ako zmyslov zbavená.Až takto mi nešibe.
Vošla som do triedy hádam už posledná.Nie Barby tam ešte nebola,ako inak.Vždy mi chodí zazadkom.No nehovorím.Začula som jej smiech ktorý sa valil od schodov.
Sadla som si do poslednej lavici v poslednom rade,tam som sedela už celí dlhy polrok ak nepočítam prázdniny.Vtedy som samozrejme v škole nebola.Ani som okolo nej neprešla.Iba by som chytala nervy.A tie letáky ktoré odpočítavali dni do začiatku školy ma priam deprimovali.Vždy ako som ich schytila do rúk,šup s nimi do koša.
"Chcela by som vám predstaviť nového žiaka."začala triedna.Hmm,tak natoto sa pozriem.Dúfam.že mi to bude stáť zato.
Stál pred tabuľou-teda skôr sa o ňu opieral a hľadel kamsi do neznáma.Rovno pred seba na stenu.Až som sa zasmiala s toho jeho postoja.Všetko ignoruje.Tak s týmto človekom si možno aj budem rozumieť.Nevizral zle.Vlastne vyzeral dosť dobre. Typický džefo.Hnede vlasy mal rozstrapatené a jemne nagelovane,fakt iba tak trochu nie ako ten nejakí Hamšík-neznášam ho.Do oči som mu poriadne nevidela ale boli zvláštne.Ten tvár.Zvláštne ale pekne a zrejme hnedé.Ano,hnede oči ma vzrušujú.
Nadvihla som kútiky úst ked sa namňa pozrel."Kristian Polomský."povedal ľahostajne ako inak.Zase to vravel stene.Mohol sa račej dívať na mňa. Jedným očkom som zazrela na našu Barby ,tuším aj slintala ked naňho hľadela.Vždy sa nám museli páčiť rovnaký chalani a to bolo na tom najhoršie.
Polomský?On sa vola Polomský alebo mi už načisto hrabe??
"Ako sa volá?"obrátila som sa s otázkou na svoju spolusediacu Katarínu.Bola taká tichá.Nikdy sa ku mne ani len neprihovorila.Nič.Ani len,,Ahoj".
Začudovane sa na mňa pozrela.Možno mi vážne za šibalo ale v jej očiach som zbadala strach a priam kričali otázkou.,,To sa baví so mnou?"
Zamávala som jej pred očami.Triedna popritom ešte niečo kecala.Ta snád neprestane.Asi ho len predstavovala.
"Kristian Polomský tuším."hovorila tichým hláskom.
"Dik"takže to je pravda.Polomský.Hmm. Zaujímavé.Menovec to je super.Ešte by sa mohol volať Daro a boli by sme rovnaký.To naše spoločné priezvisko má snad nejaké prekliatie.Nové generácie pod týmto menom sa rodia s ironickým názorom a s tím, že ich nič nezaujíma. Robili by len zle.Ach,no čo už.
Cítila som na sebe Barborin pohľad.Pozrela som sa na ňu s úsmevom a zakývala som jej.Len prevrátila oči a opäť sa zahľadela na pána Polomského.
Učka ho posadila do lavice predo mnou presne pred Kaťu.Po vyučku-ked sa to tak dá nazvať-sme všetci zišli dole spolu s triednou a až tá nás mohla uvoľniť až pri vchodových dverách akoby sme sa strepali zo schodov ak by sme šli sami alebo čo.
Vliekli sme sa ako slimaci."Takže ideme na pizzu hej."hovorila Barbora za mnou.
"Platí."ozvalo spoza môjho chrbta aj spredo mňa.Takže celá trieda ide na pizzu,to je perfektné.Aká šťastná rodinka, pomyslela som si.
"Kristian môžeš ísť aj ty.Aspoň sa zoznámíš."štetka jedna.
"Rad by som šiel ale nemôžem.Niečo musím urobiť doma."
Nedalo mi to musela som sa usmiať.Tuším som vydala aj nejakí zvuk kedže triedna bábika ihned zareagovala."Čomu sa smeješ teba aj tak nikto nepozíva."odvetila jedovato.
Len som sa natom opäť usmiala.Tá si vôbec neuvedomuje, že jej ironia vôbec nejde?!"Musela by si ma za vlasy ťahať aby si ma tam dostala."otočila som sa k nej.Hned za nou stál nový žiak."A inak psie meso vážne nemusím."opäť som nahodila masku.Vdaka divadelnému krúžku,asi by som to bez neho neprežila.
"Zato kolbasky máš rada čo."s nenávisťou sa na mňa pozrela."A hlavne cudzie.Čo tak tvojej najlepšej kamošky.Ved čo tam potom ako sa cíti."
Nevedela som čo mam povedať.Ano,došli mi slová.Mne.Nemala pravdu ale ako som jej to mala povedať,račej čuším.
A ide sa hrať.Už som si zvykla skrývať svoje city.Kristian sa na mňa pozeral.Nevedela som presne určiť aký je to pohľad,no určite nie priateľský.
"Povedala by som,že on mal skôr nejakí diétny párok."usmiala som sa a vyšla von. Našťastie sme už boli pri vchode.Dlhšie by som sa jej do tváre už dívať nemohla. Nasadila som si slnečné okuliare a prehrabla vlasy.Neotáčala som sa.Minulosť treba nechať za sebou.Koľký krát si to už vlastne hovorím?Och hrozne veľa.Pozrela som sa na svoju ruku.Opäť ma začínala páliť.Make-up našťastie všetky rany zakrýval,spolu s náramkom.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
